Fiaskom a hanbou pre Slovensko sa skončili 17. zimné deaflympijské hry v Tatrách

Prezident organizačného výboru Jaroslav Ruda zmizol, nie sú ani peniaze na hry. Kde sa skrýva, nevie ani jeho nepočujúci matka, ktorá so zbabranými hrami nechce mať nič spoločné. Okrem hromženia sklamaných športovcov, ktorí na slovensko prileteli, sa o našej neschopnosti už vo veľkom píše na webových portáloch.

Fanúšikovia týchto hier považujú ich zrušenie za hnus a totálny podraz. Búrlivá diskusia prebehla aj na kanadskom spravodajskom portáli www.cbc.ca. Kým ruskí, ukrajinskí, japonskí či americkí športovci zbytočne trénovali v Tatrách, kanadský tím sa pripravoval vo Viedni.

Sklamaní však neostali len športovci, ale aj fanúšikovia. Znechutená je aj vysokoškolská profesorka z Kanady. Kvôli súťaži si vzala dva týždne dovolenku, zaplatila letenky pre seba i svojho muža. „Nakúpili sme veľa kanadských vlajok, znakov a symbolov a tešili sme sa, že olympiáda pre nepočujúcich sa tohto roku koná v Európe,“
píše vo svojej reakcii na webe.

Informáciu o zrušení najprv vnímala ako zlý žart. Keď jej došlo, že je to realita, ostala úplne šokovaná. „Som zhnusená, deprimovaná šokovaná. Nechcem si ani len predstaviť, ako ťažko to musia znášať dea?ympionici,“ a pýta sa: „Kto mi preplatí letenky a zvyšné náklady? Nik.“

Výkonnú riaditeľku Medzinárodného výboru deaflympijského športu (ICSD) Tiffany Granforsovú najmä zaujíma, kde sú členovia Slovenského deaflympijského výboru. „Mali sme mať stretnutie, no oni zmizli,“ hnevá sa Tiffany. Deaflympiádu museli zrušiť necelý týždeň pred začiatkom. V Tatrách sa už pripravovali desiatky nepočujúcich športovcov. „Mnohí preplakal i celú noc. Nechali nás sem priletieť, trénovať a nik nám nič nepovedal,“ smutne konštatuje ruský bežkár Sergej Jermilov (34). Tak ako zvyšok výpravy chce na Slovensko čo najrýchlejšie zabudnúť. Postihnutí športovci totiž ostali v Tatrách bez väčších finančných prostriedkov napospas osudu.

Jaroslav Ruda sa akoby prepadol pod zem. Telefóny nedvíha, v Tatrách ho nevidieť. Nebol ani u svojej matky v Košiciach. Tá je tiež nepočujúci. Žije v jednoduchom byte na košickom sídlisku. Svojho syna vraj už dávno nevidela. „Je v Tatrách a Bratislave. Tam ho hľadajte,“ vysvetľuje Vilma Rudová (79).

Aké sú reakcie v zahraničí?

* Ako 15-ročný som sa podobných hier zúčastni l v Juhoslávii. Preto nedokážem pochopiť, že na Slovensku ich jednoducho zrušili. Organizátori by mali dávať pozor, aby sa peniaze len tak nestratili. Neverím, že zmiznuté financie sa ešte niekedy objavia! Dúfam, že Slováci všetko vrátia do posledného centu a penny. Viem, že už nikdy, nikdy, nikdy nepôjdem na Slovensko!
* Hanba Slovensku! Keď to nevedeli zorganizovať, prečo nedali túto šancu inej krajine, aby hry dôstojne zorganizovali? Hanba! Hanba! Hanba!
* Som nepočujúca od troch rokov. Nerozumiem však dobre, prečo sa takéto hry vlastne organizujú. Neviem si predstaviť, ako mám pri prekonávaní prekážok vnímať pokyny trénerov a rozhodcov. Ako mám rozumieť takýmto hrám?
* O takýchto hrách som nikdy nepočul.
* Nerozumiem ľuďom, ktorí sa chcú zúčastňovať iných hier, ako sú tie oficiálne, známe všetkým.
* Och, Bože, kde to žijeme? To je zasa veľká hanba.
* Za toto je zodpovedný štát. Ten muž mal byť už dlho vo väzení - namiesto sľubovania a kradnutiu.
* Typické ako pre Slovákov, tak aj pre nás. Nemáme na to, aby sme bez hanby usporiadali nejaké športové podujatie.
* A týždeň pred začiatkom MS v hokeji bude turnaj zrušený. Vôbec by som sa nečudoval.