Rozostavané štadióny v Kežmarku a Levoči, obvinenie zo sprenevery peňazí a sklamaní športovci, ktorí chceli doma reprezentovať Slovensko.
Keď sa hovorí o deaflympiáde, väčšina z nás ani nezbystrí pozornosť. Mnohým toto slovo nehovorí absolútne nič. Ide o olympiádu sluchovo postihnutých športovcov a táto súťaž je ešte staršia než paralympiáda, ktorú prvý raz usporiadali v roku 1960.
Prvá deaflympiáda sa uskutočnila už v roku 1924 v Paríži ako vôbec prvé medzinárodné podujatie pre postihnutých atlétov. Išlo o letné deaflympijské hry, ku ktorým sa v roku 1949 pridala aj ich zimná verzia v rakúskom Seefelde. Najbližšia zimná sa mala konať na budúci rok vo februári vo Vysokých Tatrách. Medzinárodný výbor športu nepočujúcich ICSD (International Committee of Sports for the Deaf) však nedávno ohlásil jej zrušenie. V správe, ktorú zverejnil na svojej webovej stránke, uvádza, že stratil akúkoľvek dôveru v slovenských organizátorov. Čo sa vlastne stalo? Prečo slovenská komunita nepočujúcich a nedoslýchavých, ktorú tvorí 300-tisíc ľudí, zrejme nebude môcť podporiť svojich favoritov v Tatrách?
Veľké plány, smutná dohra
O tom, že zimné „tiché hry“ sa uskutočnia na Slovensku, sa rozhodlo na kongrese ICSD v januári 2005 v austrálskom Melbourne. Rozhodnutie však nebolo ťažké – o ich usporiadanie sa vtedy nikto iný neuchádzal. Vtedajší prezident Slovenského deaflympijského výboru (SDV) Jaromír Ruda síce požiadal o štátnu garanciu, no keďže ministerstvu školstva nepredložil žiadny projekt , záruka, že sa Slovensko ako usporiadateľská krajina zimnej deaflympiády nedostane do finančných ťažkostí, padla. Tento rok SDV žiadal od štátu 690-tisíc eur, no nedostal ani cent. Súčasťou príprav na zimnú deaflympiádu malo byť aj vynovenie bežeckého Areálu snov na Štrbskom plese a rekonštrukcie zimných štadiónov v Kežmarku, Levoči a v Spišskej Novej Vsi. Ruda sľuboval, že potrebné peniaze zabezpečí . Všetko je však inak. Olympiáda nepočujúcich s najväčšou pravdepodobnosťou nebude a milióny eur od sponzorov sa nepohrnú. V Kežmarku a v Levoči už pritom začali s prestavbou štadiónov. Najvyšší predstavitelia týchto dvoch miest budú teda musieť hľadať iné riešenia, ako po finančnej stránke zabezpečiť dostavbu objektov.
Okradol svojich?
Prvú facku nepočujúcim udelil Jaromír Ruda, ktorý sám trpí sluchovým postihnutím, v roku 2008. Vtedy ho ako šéfa SDV – ktorým sa stal napriek tomu, že už v minulosti ho vyšetrovali za krátenie dane a podvody - spolu s košickým notárom Stanislavom Furdom polícia obvinila zo sprenevery vyše 1,6 milióna eur. Šlo o peniaze sponzorov, ktoré mali byť použité na zorganizovanie deaflympiády. Vtedy nepočujúci športovci neprišli Rudovým konaním iba o peniaze, ale aj o svoje bratislavské sídlo. Údajne trištvrte roka zaň neplatil nájomné a dlh sa vyšplhal na viac ako 30-tisíc eur. Majiteľ budovy preto po niekoľkých upozorneniach objekt pre nájomcu zatvoril, vymenil zámky a priestory zapečatil. Craig Crowley, člen prezídia ICSD, v správe o zrušení deaflympiády uvádza, že k rozhodnutiu dospel po tom, ako slovenským organizátorom ICSD štyrikrát predĺžil termín na splnenie základnej podmienky – preukázania dvoch miliónov eur na ich účte. Podľa Petra Chudého, riaditeľa Združenia cestovného ruchu Vysoké Tatry, mali spomenuté dva milióny stáť prípravy a usporiadanie deaflympiády. Chudého vo februári vymenovali do funkcie generálneho manažéra organizačného výboru deaflympiády na žiadosť ICSD. Mal dohliadať na plnenie podmienok. Okrem bankovej garancie svetová deaflympijská organizácia od slovenskej požadovala aj zaplatenie starých dlhov u zahraničných partnerov, napríklad za tlmočnícke služby alebo za športové oblečenie. Ruda totiž nikde nešetril a deaflympiádu pompézne propagoval, kde sa dalo. Naposledy napríklad na 21. letnej deaflympiáde v Taiwane. Ďalšie dlhy vznikli vlaňajším náborom zamestnancov do organizačného výboru, tí však nedostali výplaty a vyhodili ich. „Keďže som nakoniec na beh udalostí nemal vplyv, z pozície som odstúpil,“ vyjadril sa Chudý pre médiá. „Eseročka" deaflympijského výboru MSSDV má len na sociálnom poistení nedoplatok 112 949 eur, ďalšie dlhuje Všeobecnej zdravotnej poisťovni. Medzi dlžníkmi poisťovní figuruje aj Rudova firma er.jőr.
Ja nič, ja muzikant
Vo svojom oficiálnom vyhlásení SDV zvalil vinu na ICSD, pričom zdôvodnenie zrušenia deaflympiády označil za „účelové“. Rozhodnutie Výkonného výboru ICSD o preukázaní dvojmiliónovej vinkulácie zasa za „legislatívne neopodstatnené“. Zaujímavé pritom je, že pod oficiálnym vyjadrením SDV je podpísaný Jaromír Ruda. Prezidentom SDV bol pritom ešte donedávna Peter Pástor, ktorý na najvyššej stoličke Rudu nahradil po prepuknutí kauzy sprenevery. O tom, odkedy je Ruda znovu prezidentom SDV, nevie ani generálny riaditeľ sekcie športu ministerstva školstva Pavol Macko, ktorý sa pre denník SME vyjadril: „Žiadal som ho, aby predložil zápisnicu z valného zhromaždenia, ale dodnes ju nedoručil.“
Nekompetentná sľubotechna
Ako je možné, že na čele usporiadateľského výboru stojí človek, ktorý spreneveril milióny eur určených na zimnú deaflympiádu? Ako je možné, že napriek tomu mu nepočujúci stále veria? Podľa informácií, ktoré nám potvrdili nezávislé zdroje, ktoré si neželajú byť menované, dostali členovia SDV aj nepočujúci športovci príkaz neposkytovať médiám žiadne informácie . Ruda v oficiálnom stanovisku za SDV vyhlásil, že sa spolu s primátormi usporiadateľských miest a so zainteresovanými podnikateľmi pokúsia prijať riešenie na revíziu rozhodnutia o odňatí hier a „ubezpečil“ verejnosť, že v prípravách na podujatie sa naďalej pokračuje. SDV údajne „pracuje na vyrovnaní svojich záväzkov vzniknutých doterajšou prípravou“. Pravda je však taká, že rozjasňovať sa začína už aj niektorým nepočujúcim, v očiach ktorých bol donedávna garantom, že všetko pôjde ako po masle. Viacerí dotknutí sa o ňom vyjadrujú ako o nedôveryhodnej osobe.
Asociácia nepočujúcich Slovenska (ANEPS) sa od organizovania zimnej deaflympiády pod jeho vedením od začiatku dištancovala. „Pripraviť olympiádu je niekoľkoročná každodenná práca, pri ktorej by podľa mojich skromných odhadov bola nutná pomoc všetkých sluchovo postihnutých na Slovensku, odborníkov a dobrovoľníkov,“ povedala nám jej riaditeľka Ľubica Šarinová. „Pán Ruda ani vedúci predstavitelia deaflympijského výboru na Slovensku neboli zárukou toho, že im ide o dobrú vec. Do čela výboru sa dostali ľudia, ktorí o športe vedia len veľmi málo alebo vôbec nič. ANEPS zamestnával tlmočníkov posunkového jazyka nepočujúcich – boli vyškolení, šikovní a schopní. Namiesto toho, aby deaflympijský výbor využil týchto – dá sa povedať už hotových ľudí, strácal čas vyškoľovaním svojich vlastných i napriek tomu, že keby sme spojili všetkých tlmočníkov posunkového jazyka na Slovensku a vynásobili ich piatimi, aj tak ich bude žalostne málo na takúto veľkú akciu . Nemáme ani jedného medzinárodného tlmočníka posunkového jazyka. A to spomínam možno len jednu stotinu z problémov, ktoré by bolo treba pri príprave takejto veľkej akcie riešiť.“
Treba nový výbor
Osemnásťročná lyžiarka Michaela Kostelanská z Považskej Bystrice by veľmi rada reprezentovala Slovensko. Pretekársky začala lyžovať od dvanástich rokov, minulý rok získala siedme miesto v slalome na Európskom pohári nepočujúcich, kde reprezentovala Českú republiku . „Veľmi ma mrzí, že deaflympijské hry na Slovensku nebudú,“ povedala nám. „Pán Ruda všetkým sľuboval peniaze a nakoniec sa všade nakopili iba dlhy. Bola by som rada, keby sa nepočujúcich športovcov na Slovensku ujal úplne nový výbor, ktorému budeme môcť dôverovať. Verila som aj pánu Rudovi, no veľmi ma sklamal.“ Rozčarovanie nad prípravou deaflympiády vyjadrila aj matka nepočujúcej dvadsaťpäťročnej dcéry, ktorá si neželala zverejniť svoje meno: „Boli sme pripravení ísť pomôcť ako dobrovoľníci pri organizovaní športových podujatí. Nielen my, aj mnoho iných. Viem, že prípravný výbor zamestnal nejakých ľudí, ale nevyplatil im mzdy a tak sa pracovné pomery skončili.“
„Nepočujúci na Slovensku majú veľa problémov s jedným menovateľom – komunikačná bariéra a z toho vyplývajúce sociálne, zdravotné, vzdelanostné a psychické ťažkosti. Bola by som veľmi rada, keby sa z tejto smutnej situácie nepočujúci poučili a konečne pochopili, kto to s nimi myslí dobre,“ dodáva Ľubica Šarinová.
Život im komplikujú jednoduché veci
„Hovorí sa, že keď človeku chýba jeden zo zmyslov, zvyčajne je nahradený iným. Nepočujúci nevedia čítať s porozumením, veľmi málo z nich študuje na vysokej škole. O to viac milujú šport,“ vysvetľuje riaditeľka Asociácie nepočujúcich Slovenska Ľubica Šarinová. „Počas štúdia ich v tomto smere organizuje škola, neskôr je to ťažšie.“ Za hlavný problém považuje komunikáciu v bežnom živote. „S tým súvisí nízka informovanosť nepočujúcich. A z toho sa odvíjajú všetky ich každodenné problémy – vybaviť lekára? Oznámiť v škole, že je dieťa choré? Oznámiť do práce, že potrebujem voľno, lebo dieťa nečakane ochorelo? Bez tlmočníka? Dá sa to, ale všetkých treba prácne obehať. My počujúci zdvihneme telefón a máme to za päť minút vybavené.“
Pani Mária, matka 25-ročnej nepočujúcej dcéry, na základe svojich rodičovských skúseností hovorí: „Situácia sa za posledných dvadsať rokov zmenila k lepšiemu hlavne uzákonením posunkovej reči. V minulosti sa uprednostňovalo aj v škole pre sluchovo postihnutých iba hovorené slovo, čo bolo dobré pre nedoslýchavých, ale nesmierne namáhavé pre nepočujúcich. Veľmi veľa znamenajú pre nich aj televízne noviny tlmočené do posunkovej reči či filmy s titulkami. Do čias mobilných telefónov a internetu na všetko potrebovali tlmočníkov, dnes si veľa problémov vyriešia sami.“
Připojte se! 